Martin Bosý

Náš tréner, odchovanec Seredského basketbalu, ktorý si prešiel všetkými kategóriami, nesmierne skromný a pracovitý človek s veľkým potenciálom. Napriek mladému veku už so skúsenosťami pri reprezentácii chlapcov a dievčat SR do 16 a do 18 rokov ako asistent trénera aj s niekoľkonásobnou účasťou na Majstrovstvách Európy.

Ako si sa dostal k basketbalu? 

K basketbalu som sa dostal vďaka môjmu spolužiakovi v druhej triede na základnej škole, vtedy ešte ZŠ J.A. Komenského (úsmevné je, že tomu istému spolužiakovi už trénujem syna v prípravke, ale to preletelo!). Absolvoval som niekoľko tréningov a asi už vtedy som vedel, že basketbal bude veľkou súčasťou môjho života, keďže do tretej triedy som už nastúpil na ZŠ J. Fándlyho, na ktorej bývali tréningy s p. trénerkou Čomajovou. Všetko sa to samozrejme dialo za veľkej podpory mojich rodičov, ktorí ma niekoľko krát museli postrčiť tým správnym smerom keďže som bol veľmi energické dieťa, ktoré chcelo skúšať stále niečo nové. Ja som svojim rodičom za svoje postrčenie veľmi vďačný.

Prečo si sa rozhodol pre trénerstvo basketbalu?

Basketbal sa postupne stal neoddeliteľnou časťou môjho života a životným štýlom. Jedného dňa som dostal otázku: "Nechcel by si skúsiť trénovať deti??" Povedal som si, že to idem skúsiť. Vtedy som ani len netušil, že to bude jedno  zatiaľ z mála veľkých rozhodnutí v mojom živote. Síce som detstvo a prakticky aj dospievanie strávil v telocvični s loptou v ruke a nemal som možnosť ako hráč hrať na vysokej úrovni, tak som si povedal, že to skúsim pri deťoch. Netrvalo dlho a už som stál pred deťmi, ktoré očakávali akým smerom ich budem viesť. Veľmi rýchlo som ale pochopil, že táto práca nie je jednoduchá ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Ako hodnotíš  pôsobenie v BK Lokomotíva Sereď?

V roku 2008 bol prvý impulz mojej trénerskej cesty, keď som v MBK Lokomotíva Sereď začal trénovať chlapcov roč. narodenia 1998,1999 2000 a už aj nejaké 2001. Toto trvalo jednu sezónu a keďže v mojej tréningovej skupine boli viaceré ročníky narodenia chlapcov, tak sa po sezóne pospájali kategórie a moja tréningová skupina bola zrušená. Prišla 3-ročná odmlka a v roku 2011 som začal v ŽBK Lokomotíva Sereď cestu, ktorá trvá dodnes (dnes už je to BK Lokomotíva Sereď). Táto cesta začala pri dievčatách ročník narodenia 2000. Keďže elán a vášeň k basketbalu mi nestačili nato, aby som sa mohol stať trénerom, venoval som veľa energie vzdelávaniu, sledovaniu a počúvaniu. Návšteva rôznych seminárov, odsedené hodiny na tréningoch a komunikácia s tými najlepšími z môjho okolia a počas rôznych reprezentačných zrazov, ktoré sa konali v Seredi, mi prinieslo veľa informácii a možnosť vytvoriť si predstavu a filozofiu, ktorou chcem viesť hráčky a hráčov. Samozrejme tak ako sa vyvíjajú deti, tak sa vyvíja aj basketbal ako šport. Preto by som v neustálom vzdelávaní, komunikácii a konfrontácii chcel pokračovať naďalej.

Ako malý úspech možno vnímam 4. miesto Starších žiačok v roku 2015, 3. miesto Starších žiakov v roku 2016 a 2. miesto v kategórii Starších žiačok v roku 2019, 1. miesto v kategórii kadetiek v roku 2021 a 3. miesto v kategórii mladých žien do 23 rokov. O mladších kategóriách rozprávať nemusíme, keďže dovtedy nejde ani tak o výsledky, ako o rozvoj samotných hráčok a hráčov. Úspechom je pre mňa aj to, že niektoré hráčky a hráči si mohli obliecť reprezentačný dres, zúčastniť sa Majstrovstiev Európy a aj to, že niektoré hráčky dostali možnosť pokračovať vo svojej kariére v inom meste, ale aj za hranicami. Veľkým úspechom pre mňa tak isto zostáva radosť v očiach tých najmenších začínajúcich basketbalistov a každodenný progres hráčok/hráčov. Úspech pre mňa znamená aj to, že s hráčkami resp. hráčmi, pri ktorých som začínal sa vieme pri akomkoľvek náhodnom stretnutí vždy príjemne porozprávať a zaspomínať.

Aké priority máš stanovené pri práci s mládežou? 

Z basketbalového hľadiska je to samozrejme výchova pre seniorský basketbal, resp. pre reprezentačné družstvá. V prvom rade je pre mňa vzbudenie záujmu u začínajúcich hráčok/hráčov. Tá pozitívna emócia, ktorá vzplanie na začiatku u detí, keď sa zoznamujú s basketbalom sa nedá ničím nahradiť. Dokonca si myslím, že sa len ťažko vzbudzuje v neskoršom basketbalovom veku (samozrejme niekto sa zoznamuje s basketbalom vo veku 8 rokov a niekto vo veku 12 rokov). Následne nato môžu nadväzovať v tréningovom procese herné činnosti jednotlivca, ktoré sú pre mňa základom basketbalu a venujem im so svojimi hráčkami/ hráčmi obrovskú pozornosť. Každý detail v učení je pre mňa veľmi dôležitý, ale musí to byť v rovnováhe s implictiným učením, aby sme nepotlačili kreativitu mladých športovcov. V tréningovom procese treba ponechať a brať do úvahy to, že každé dieťa je jedinečné, je z iného prostredia, má iné potreby, každé dieťa sa prejavuje inak a to my tréneri musíme akceptovať a prispôsobiť sa tomu. Deti chcem poznať, počúvať a rešpektovať a to bez rozdielu. Myslím si, že ak toto deti budú z mojej strany cítiť, tak vzájomný rešpekt bude badateľný okamžite. Samozrejme spomínané individuálne herné činnosti potom musia začať využívať v samotnej hre. Následne prichádzajú herné kombinácie a herné systémy či už obranné alebo útočné. Prioritou ale zostáva pomôcť každej hráčke/ hráčovi zlepšiť samého seba nielen ako hráča, ale aj ako osobu a človeka.

 Z hľadiska basketbalu je pre mňa dôležité to, aby u nás v klube hrali družstvá poctivý rýchly a jednoduchý basketbal so žiadnymi skratkami, či už na obrannej alebo útočnej polovici a aby každá hráčka a hráč mali rovnakú možnosť a priestor na rozvoj seba samého. Viem, že víťazstvo v zápasoch je motivujúce, povzbudzujúce a každý z nás chce zažívať emóciu, ktorú výhry vyvolávajú, no nikdy sa nebudem snažiť túto emóciu získať v rozpore so svojou filozofiou alebo tým, že preskočíme v tréningovom procese kroky v učení. Postupnosť "krok za krokom" v učení činností zatiaľ slávi úspech v každom športe všade na svete.

Z hľadiska samotnej výchovy jedinca je pre mňa dôležité, aby vnímali hráčky a hráči samotný basketbal, ale aj život v duchu fair-play. V spolupráci s rodičmi sa snažím pozitívne ovplyvňovať každého člena tréningových skupín. Viackrát sa mi potvrdilo, že zo strany hráčok/ hráčov je tento prístup pozitívne vnímaný. Spätná väzba je prakticky okamžitá, aj keď to stojí trošku viac úsilia ako samotný tréningový proces.

Na „konci dňa“ je aj tak najdôležitejšie to, či sme vo vývoji detí zanechali pozitívnu stopu a ak sa im na tejto ceste podarí zažiť a prežiť nejaký úspech prípadne dostať sa až do seniorského basketbalu je to len bonus.

V živote sa snažím držať kréda: Koľko do toho dáš, toľko dostaneš späť.

Prípadne: Cesta je cieľ.

Toto sú myšlienky, ktoré si sám častokrát opakujem.

Čo by ste odkázali dnešným rodičom a deťom, prečo by mali deti dať na basketbal, prípadne iný šport?

V mladom resp. rannom veku dieťaťa je dôležitá všestrannosť a ak bude dieťa robiť viac športov, je to len dobre. Okrem toho, že šport je výborný pre zdravie dieťaťa alebo dospelého človeka, tak kolektívne športy sú skvelé, pretože učia deti tímovej práci, začleniť sa do kolektívu, deti rozvíjajú osobné a sociálne zručnosti, ktoré ich sprevádzajú celým životom.  Basketbal by som odporúčal už len kvôli tomu, že ja sa mu venujem celý život :). Ale aj z iných dôvodov...je úžasné sledovať najmenších ako sa po prvýkrát triafajú do koša (čo samozrejme nie je také jednoduché ako sa zdá), ako im každý vydarený pokus rozžiari tváre. Keďže basketbal ako taký nie je jednoduchý, tak deti pociťujú okamžité zlepšenie.